Mne sa zdá najdôležitejšie naučiť sa odmeňovať inak ako jedlom.

Pred časom tu bola diskusia, kde ženy s nadváhou písali, ako k tomu došli. Niekto tú diskusiu potom aj hejtoval, že slúžila len na povyšovanie neobéznych nad obéznymi, ale na mňa (neobéznu) to pôsobilo presne opačne. Tam nebol jediný príbeh, v ktorom by nebola buď veľká preťaženosť (fyzická či psychická) alebo emocionálna nenasýtenosť.
Zopár tých situácií som zažila takmer ako cez kopirák, akurát že som presne videla "áno, keby mi vtedy neboli pomohli rodičia/manžel/priatelia... keby som vtedy nemala šťastie na dobrú prácu... keby som vtedy nenašla tú dobrú psychologičku... aj ja by som sa zosypala a len to zajedala".

Takže prvý krok je dovoliť si trošku sebaľútosti. Pripustiť si, že to mám ťažké, že s takouto situáciou sa väčšina ľudí trápiť nemusí, a že potrebujem rozmaznávanie.
A druhý krok je potom nájsť si spôsob, ako sa rozmaznávať menej deštruktívne než prejedaním.
(A ideálne myslieť na to, že keď sa mi podarí nájsť šport, ktorý ma fakt baví a dokážem ho robiť pravidelne, tak zabijem 2 muchy jednou ranou - psychiku aj chudnutie. Ale niekedy sa to naozaj nedá.)