Holky, už som tu x-krát písala, zvlášt v dávnejšej dobe, ako my opatrne našlapujeme u prvorodeného. Zrovna včera sme s MM spomínali na naše rodičovské zúfalstvo, ktoré sa od jeho cca 3 rokov odohrávalo všade - doma, i na verejnosti. To všadeprítomné mínové pole, počas ktorého mi koľkokrát napadlo, že som radšej mala byť slobodná a hlavne BEZDETNÁ.
To, že sme sa po rokoch mohli uvolniť a nadýchnuť, vydýchnuť, považujem za najvačší zázrak, v ktorý som ani nedúfala.

Ale teda - ani naša najmladšia nie je žiaden bezproblémový anjelik. Ale furt je slabým odvarom svojho staršieho brata, a snáď sa už nedostanememe tak ďaleko (psycholog, psychiater, a tak..).

Ja už chcem kľud. Chcem doma čerpať, nie zo seba (ešte viac) vydávať.