Tak syn był náročný odjakživa, a toto je vlastne nič oproti tomu, keď bol malý.
Prečítala som si Vaše názory, boli veľmi zaujímavé i inšpirujúce, niečo som teraz čítala manželovi.
Inak, my reagujeme rozne - podľa nálady, podľa "závažnosti" - takže niekedy s humorom a lá Čumča (a ten rozprašovač teda tiež zavediem! ), niekedy doraznou domluvou a niekedy to proste nedávame, nemáme nervy, trpezlivosť a odídeme z miestnosti. Ideme sa prejst do lesa, alebo len na záhradu.
Myslím, že rýpanie táta-syn je normálne, ale niekedy to už je viac než Ok - vtedy sa u nás zvyšuje hlas, alebo sa odchádza. Hlas teda zvyšujeme my, on vo svojom kľude a nastavení naštvanú emóciu nikdy neprejaví. Asi jak sa vztekal pred pubertou a zlé emócie z neho striekali, tak asi sa už vyprázdnil a ostal len ten klid (ktorým nás ale teda niekedy pekne ser..).