Cockney - díky za vysvetlenie, aj keď pre mňa to bolo trošku také "odborné", ale pochopila som to ;o)))
Gabe, určite nie si zlá matka, čo blázniš! Tie postieľky sa vyrábajú na to, aby dieťa v nich spalo! Hovorím, že môj malý išiel z pôrodnice s váhou 2500 gramov presne v ten deň a od príchodu z pôrodnice som ho učila spať v postieľke (dovtedy spal vlastne len v inkubátore, takže až taká zmena to preňho nebola!). Podľa mňa je to hlavne o prístupe - ja viem, že mať pri sebe dieťa je to najkrajšie, ale som s ním celý deň, takže v noci, keď spí, nepotrebuje "cítiť tlkot môjho srdca". Nemala by som odvahu, dať ho k sebe do postele. A potom - kto ho to odnaučí? Bude mať tri - štyri roky a stále bude spať s nami? Ďakujem, neprosím... Keď som ešte nemala dieťa, pred dvomi rokmi v "srpnu" som si doniesla domov šteniatko kokeršpaniela. Naučila som ho spávať so mnou v posteli, bolo to úžasné. Keď začal lietať po mlákach a začal pĺznuť, už to také úžasné nebolo. A naučiť ho na svoje miesto - hlavne mu vysvetliť, prečo už so mnou nemôže spávať v posteli (lebo zaberá už veľa miesta, padajú mu všade chlpy a už nie je taký čistučký) sa psovi proste nedalo. Ja viem, že tu teraz pletiem dve rôzne veci - dieťa a pes, ale naučila som sa pri psovi, že čo ho naučím od malička, to bude brať ako bežnú vec a vyhnem sa problémom, keď vyrastie. Teraz fakt nechcem, aby to vyznelo, že mám dieťa na úrovni psa, ale ste tu inteligentné maminy a určite ste pochopili, čo som tým vlastne chcela povedať, keď som to porovnávala, však ;o)))?