Ahoj Jani!

Po 12. dieli Tvojho rozprávania som Ti písala, že aj ja som chodila niekoľko týždňov po svete s tým, že podľa vyjadrenia lekárov môžem každú chvíľu porodiť. Vďaka postupnému otváraniu sa som potom mala pomerne rýchly a bezbolestný pôrod a želala som Ti niečo podobné. Vtedy som netušila, že sa z toho splní iba tá prvá polovica.

Ja sama som ako prvorodička bola prekvapená, ako rýchlo môže pôrod postupovať. Najprv mi odtiekla plodová voda a asi za hodinu začali kontrakcie - ale nie každú polhodinu, ale hneď každých cca 5 minút. Po príchode do nemocnice som sa stihla akurát tak prezliecť, ísť na monitor, absolvovať prijímaciu procedúru, asi hodinu poležať na izbe, zase ísť na monitor a už ma hnali aj s manželom na sálu, aby som náhodou neporodila postojačky. Celé od odtoku vody až po pôrod placenty to trvalo ani nie 6 hodín a skutočne silné, nepríjemné bolesti som mala asi hodinu vrátane samotného pôrodu. Nakoľko som svojho pôrodníka poznala a dôverovala mu, ani som neprotestovala, keď mi navrhol pichnúť Dolsin. Neviem či to bolo vplyvom tohto oblbováku alebo vplyvom tranzu spôsobeného pôrodnými bolesťami, ale ani ja si niektoré časové úseky nepamätám, a to nielen pred pôrodom, počas neho ale ani niektoré veci po pôrode. Bola som z toho podobne ako Ty dosť dlho mimo, nešlo mi do hlavy, ako si to môžem nepamätať. Človek si predsa všetko tak naplánuje, naštuduje, dopredu stokrát predstaví všetky možné varianty a to jeho telo (+ jeden človiečik) si nakoniec aj tak robia niečo úplne iné. Ja napríklad neviem, ako som sa dostala na pôrodnu sálu, hoci som tú cestu absolvovala sama po vlastných nohách (tesne pred pôrodom som si ešte "odskočila", takže na manžela pozerali na sále dosť prekvapene, keď prišiel sám - ani on chudák nezistil, že som mu po ceste zmizla). Podobne ako tebe, sa mi čas strašne zhustil a zrýchlil. Na druhý deň som mala podobný pocit, ako keď človek po "opici" zisťuje, čo deň predtým robil a rozprával. Občas sa mi vybavil nejaký detail alebo slová.

Môžeš mi veriť, že úplne chápem Tvoju potrebu dopátrať sa, ako to bolo - aj ja som x-krát otravovala manžela, aby si skúsil na všetko spomenúť, dokonca som sa "navterkovala" aj na pôrodné sály, aby som zistila, kde som rodila (nepomohlo, aj tak som si nebola istá), otravovala som neskôr aj ženu, ktorá počas môjho pôrodu oddychovala po pôrode vo vedľajšom boxe a pod. Dokonca raz, keď sestrička pred vizitou nechala na izbe dokumentáciu a lekár dlho nechodil, som sa v nej narýchlo pohrabala a z rôznych záznamov som spätne zisťovala, čo sa dialo v tú-ktorú hodinu.

Napriek tomu, že u mňa prebehlo všetko v poriadku a bez takého "krváku" ako u Vás, tiež som to všetko niekoľkokrát oplakala. Najviac som bola hotová z toho, že som po pôrode necítila takmer žiadu materskú lásku, dokonca ani prvé týždne to nebolo s tou láskou také slávne (mám taký pocit, že sme trochu zblbnutí z amerických filmov). Trvalo mi asi 3 týždne, kým som sa z tých podivných pocitov vyhrabala. Najlepšie však na tom je, že teraz, po takmer pol roku, keď to moje malé slniečko neuveriteľne milujem a skúsim si spomenúť, ako vedľa mňa po pôrode ležala v postieľke, nič iné si neviem vybaviť, iba obrovskú nehu. Akoby sa tá súčasná láska vtlačila spätne do všetkých mojich spomienok.
Takže sa neboj, bolo to hrozné, čo ste zažili, ale nakoniec asi v pamäti aj tak prevládne to dobré.

Majte sa všetci traja pekne a buďte zdraví a spokojní (Tomísek je naozaj nádherné bábätko).

Zuzana