Myslím si, že je jednoduché teoretizovať o tom, či potrat áno alebo nie, pokiaľ sami nie ste v tej situácii. Viem, o čom hovorím. Asi pred 8 rokmi čakala moja susedka druhé dieťatko. Výsledky testov boli zlé, podstúpila amniocentézu a veľký utlrazvuk, rázštep chrbtice sa potvrdil. Išla na potrat. A ja som si ju dovolila odsúdiť - myslela som si, ako mohla zabiť vlastné dieťa? Veď to mohli skúsiť. To, že by život s takým dieťatkom úplne ovplyvnil jej život, život manžela, ich prvého syna, ako by splácali hypotéku apod. ma vtedy vôbec nezaujímalo...považvovala som ju za "zlú". Veď zabiť vlastné dieťa... Pred rokom som si spomenula na vety typu "božie mlyny melú pomaly, ale iste" a "nesúď, lebu budeš súdený". Pri mojom druhom dieťatku mi vyšli zlé triple testy. Veľmi vysoké riziko na down. Tiež splácame hypotéku, auto, pracujem v odbore, ktorý milujem, starší syn je alergik vyžadujúci si pravidelné dlhé pobyty pri mori... dá sa to vôbec zvládnuť len z manželovho platu? Dokážem byť láskavou matkou postihnutému dieťatku? Čo to spraví s mojim vzťahom k mužovi? K synovi? A čo to vlastne ten down je? Strávila som hodiny na internete, študovala, čítala, rozprávala sa s manželom ...podstúpila som amniocentézu s rozhodnutím ísť na potrat v prípade zlých výsledkov. Výsledky potvrdili zdravé dievčatko. Ten pocit úľavy bol neskutočný. Ale ja som si vtedy spomenula, ako som odsudzovala svoju susedku...môj pocit morálky či etiky, ktorým som vtedy posudzovala ju, nejako nestačil na moju vlastnú situáciu..teraz už viem, že NIKDY nemôžme napzaj pochopiť rozhodnutia druhého, kým nie sme v rovnakej situácii.