Určite sa spoločnosť nezmení zo dňa na deň, i keď myslím, že určité pokroky tu sú, keď to napr. porovnám s názormi mnohých ľudí za socíku. Ja som mala to šťastie (či nešťastie?) sa s takýmito deťmi stretávať, vážim si zdravie svojich detí,aj keď nie je 100%. Ale na dawníkov mám trochu iný názor. Isteže, je to veľký problém, ale sú to zlaté decká, veľmi citovo založené a takémuto dieťatku by som dala šancu na život, i keď by bol možno kratší a s problémami (kto ich nemá?), dokážu si prežiť svoje šťastie, i keď je iné, aké si ho predstavujeme my zdraví.

Čítala som v jednej knihe, volá sa Vzorec šťastia o jednom takom teste s ľuďmi. Ak by si dala niekomu otázku, čo by chcel radšej: výhru 1 milión alebo úraz, po ktorom ostane na vozíčku? Neviem či by sa našiel niekto,čo by si prial to druhé.
V nejakom americkom štáte (kde inde;-)) porovnávali subjektívny pocit šťastia a nešťastia u skupiny ľudí, ktorí prednedávnom vyhrali nejaký väčší obnos peňazí a u ľudí, ktorí práve prekonalí vážny úraz chrbtice a skončili na vozíku. Samozrejme pocity prvej a druhej skupiny boli diametrálne odlišné.

Po roku týchto ľudí testovali znova. Pociťovanie šťastia u ľudí v oboch skupinách sa vôbec výrazne nelíšilo.

Tým som len chcela povedať, že usudzovať o niekom len na základe jeho fyzického či mentálneho stavu, či je jeho život šťastný a či má zmysel, je dosť zavádzajúce. Naše šťastie viac závisí od nášho pesimistíckého či optimistického postoja k životu, od porovnávania našej situácii s ostatnými a menej od našej skutočnej životnej situácie. Zmena nás vždy vykoľají, ale počase sa zase vrátime k svojmu životnému postoju.

Žabátko, prajem ti, aby tvoja dcérka zažila od ľudí čo najviac dobrého. Ak jej veríš ty, bude si veriť aj ona sama a postoje zopár hlupákov ju nezlomia.
Držím palce.

Cudzinka, dík za pochvalu, to vždy poteší :-))).