cudzinka, tebou spomínanú stránku diskusie som nejak podrobne nerozoberala, možno preto, že v internetových diskusiách sa snažím čítať hlavne medzi riadkami. Už sa mi viackrát stalo, že som tu niečo napísala, a myslela som to úplne vážne, a niekto na mňa zareagoval, akoby som to myslela ironicky. Alebo naopak, myslela som niečo žartom a občas to niekto nepochopil. A občas niekoho nepochopím zase ja ;-).

Skrátka na nete nevidno tón hlasu, gestá, okamžitú odozvu, ktoré v bežnom živote zákonite sprevádzajú každú diskusiu a veľmi dopomáhajú pochopeniu medzi diskutujúcimi. Aj na mňa pôsobia niektoré príspevky útočnejšie ako iné, nie som si však istá, či to nie je iba môj dojem, preto sa snažím k tomu nevyjadrovať.

Zo Žabátka mám skôr pocit, že v nej je určitý vnútorný strach, spôsobený možno jej situáciou s dcérkou, s bezmocnosťou, ktorú cíti, keď nevie, ako jej má pomôcť. A z toho pramení aj jej snaha kontrolovať životné situácie, snaha zaistiť určitú bezchybnosť, aj trebárs v tom, že nechce dopustiť ďalšie "chybné" dieťatko.

V útočnosti, v nevhodných slovách je často skrytý strach. Navyše na seba sme väčšinou citlivý, nevhodnosť našich slov voči iným až tak nevnímame.

Ale to sú len také moje dohady, nie som psychológ, nemusí to byť vôbec pravda.(Žabátko sorry, že ťa tu takto "rozoberám").

A čo sa týka rozdielnosti v názoroch, zaregistrovala som, že v niečom spolu súhlasíte, mala som však pocit, že minimálne v názoroch trebárs na deti s Downovým syndrómom, ohľadne zmyslu života postihnutých ľudí a o posk.informácií od českých zdravotníkov sa líšite.