Som učiteľka a súčasne matka 16-ročného hyperaktívneho mládenca.Že niečo nie je v poriadku sme začali tušiť,keď sa náš potomok do piatich rokov pomočoval bez zjavnej telesnej príčiny.Naozajstné problémy začali až v škole.Nerada by som znevažovala povolanie,ktoré sama vykonávam,ale pravda je,že vysoká škola žiadneho učiteľa na takéto deti nepripraví.Ak sám nemá záujem doplniť si vedomosti a naučiť sa porozumieť týmto deťom,ničí seba a čo je oveľa nepríjemnejšie aj dieťa.Náš syn trávil väčšinu času pod lavicou,neustále na seba nevhodným spôsobom upozorňoval,začal si ohrýzať nechty a klasifikačný záznam sa plnil poznámkami...opäť vyrušoval...nepíše...nepracuje a pod.Obratila som sa na psychológa - vyšetril a ubezpečil ma,že dieťa z toho vyrastie.Nevyrástlo.Problémy sa stupňovali.V 7.triede som si ho musela vziať k sebe do triedy,pretože bol nezvladnuteľný/názor učiteľky/.Permanentne zažíval neúspechy vďaka poruche koncentrácie,permanentne bol presviedčaný o tom,že je neschopný,že je lajdák a nevychovaný.Nadľudským úsilím sa mi podarilo ho udržať aspoň na úrovni priemeru.Skončil ZŠ a začal sa učiť na odbornom učilišti - na polroku prepadol a mal dvojku z chovania - zasa je len darebák a nevychovaný fracek - denne mu to vtĺkajú do hlavy.A ja som bezmocná,nesúdna matka,ktorá sa zastáva svojho nevychovaného syna.Nevzdávam to,bojujem,presviedčam kolegov,vymýšľam projekty,ktoré aspoň trochu uľahčia týmto nešťastným deťom život.