Práve som dočítala nielen článok, ale aj celú diskusiu k nemu. Mám z toho zmiešané pocity. Nielen preto, že väčšina príspevkov skĺzla do diskusie -právo na život či potrat- ale naozaj len zo začiatku som čítala riadky plné podpory mamičke,ktorú bytostne trápi pocit bolesti, zúfalstva a sklamania. Neviem, či máme právo odvolávať sa na Boha (či už rozhodnutie o ukončení lovažujeme za správne alebo nie). Naozaj pocity, ktoré prežíva pochopí len tá, ktorá sa ocitla v podobnej situácii. Mám k tomu čo povedať. Zo 6 tehotenstiev mám deti 3! Prvé dve odišli spontánne do konca 3.mesiaca.Bola som mladá, netrápila som sa preto príliš. Veď príde ten pravý čas a ja BUDEM mať dieťa. Stalo sa, keď som mala 22 priviedla som na svet chlapčeka. Statočne som s ním vybojovala boj o prežitie. Chcela som ísť na amnio,no lekári ma vysmiali, vraj NAČO? Celých 9 1/2 mesiaca sa Matúš snažil "uniknúť". Bola som statočná a porodila som zdravé dieťatko. O čo väčší šok pre mňa bol, keď som ho asi ako 2-ročného počula povedať mi vetu: "Maminka, ja som sa NECHCEL narodiť!".Verte či nie, nebolo (a nie je mi dodnes -má 14r.) všetko jedno.Prvé, čo mi napadlo, bolo, že má pravdu.Náš spoločný boj bol tvrdý a vyhrala som ja.Aspon nateraz. O dva roky som otehotnela znovu, no koncom 5.mesiaca sa bábo narodilo mŕtve.Plakala som preveľmi, lekári ma upokojovali slovami: Buďte rada, že sa to takto skončilo, bolo ťažko poškodené-nádor na mozgu a mieche, keby sa narodilo, trápili by ste sa vy i ono.Bohvie, dokedy.Bolo by to pre Vás oveľa ťažšie. Plakala som snáď ešte 2roky potom, len čo som uvidela bábo v kočíku. Nedarilo sa mi 8,5 roka znovu otehotnieť.Každé ráno som si hovorila: Buď šťastná, že máš aspon 1 zdravé dieťatko, koľké by boli radi, aby mali aspon to. V r.2000 som nečakane otehotnela a 1.4.2001 sa mi narodil Jakub Samuel. Je to presný opak Matúša-usmiaty, bezproblémový, hlavatý,...vojačik. Pred 2rokmi staršiemu Matúšovi náhodou diagnostikovali RAKOVINU- karcinogénny melanóm kože. Bol to šok. Znovu ma napadli tie jeho slová- maminka, ja som sa nechcel narodiť. Znovu bojujem o jeho život. Teraz je to o to ťažšie, že je v puberte. Bojím sa,aby sa nerozhodol ten boj ukončiť sám a predčasne. Takmer hneď po oznámení ochorenia, keď sme absolvovali prvé operácie, som oznámila manželovi: Vyrovnaj sa stým ako chceš, ja chcem ďalšie dieťa. Nikdy som nechcela mať jedno. AK by Matúš odišiel...nechcem sa báť o Jakuba ako o jediného. Chcem žiť pre NAŠE deti. A do 4-mesiacov som otehotnela. Dnes máme 10-mesačnú Alžbetu Sofiu, práve sa učí chodiť. Počas jej tehotenstva som absolvovala amnio, pretože môj lekár uznal, že mám právo rozhodnúť sa. Možno sa pýtate prečo? Sama pred sebou i pred rodinou som to odôvodnila slovami, že nie som dosť silná na to, aby som sa pozerala na ďalšie utrpenie ďalšieho svojho dieťaťa a prípadne ho znovu videla umierať (aj keď Matúšovi túto možnosť vôbec nedovoľujeme vidieť-nútime ho bojovať o každý pekný a zdravý deň). Viete aký je to pocit, keď Vám niekto veľmi blízky oznámi tú "jóbovku", že má rakovinu ? Otec už takto bojuje 4roky s veľmi zvláštnym druhom leukémie, mama má Alzhaimera, syn- to už som hovorila...Myslíte, že mi je do spevu? Ale keby mi vtedy povedali, že malá nie je na tom O.K., bola by som spravila také isté rozhodnutie ako je opísané v článku. Plakala by som asi do smrti, tak či onak, vždy spomíname na naše nenarodené, pri každých narodeninách, meninách, v 1.11., vianociach- niekedy mám pocit, že si moje deti ponesú traumu z nenarodených súrodencov, ale snažím sa im hovoriť, že život je krutý a nik im nezaručí, že bude aj spravodlivý, že záleží len na nás, aký si ho spravíme- príjemný a veselý, alebo ponurý a smutný.
A čo sa týka náboženstva - mám taký pocit, že všetci, čo mali niečo proti boli katolíci... opravte ma, ak sa mýlim. Môj pohľad je opäť z druhej strany. Náboženstvo som si vybrala sama, ako dospelá. A NIE SOM KATOLÍČKA. Moje náboženstvo má takmer 6000rokov. Nehambím sa zaň, ale ono hovorí, že žena má nárok na rozhodnutie. Nie je to zaujímavé? 6000 rokov je 3x viac ako 2000. A Krista uznáva ako učiteľa, ktorý priniesol veľa dobrého, ale neuznáva ho ako Božieho syna. Takže, nepleťme ľuďom hlavu náboženstvom....Každý sa musí rozhodnúť za seba, žiaľ naše rozhodnutie VŽDY ovplyvní aj našu rodinu a jej budúcnosť.
Preto, držím palce maminke, aby bolesť prebolela čo najskôr, aby ďalšie bábo prišlo čo najskôr a živé a zdravé. Máte moju podporu, súcit a budete mať aj moju radosť, ak budete znovu mamou. Teraz sa venujte svojmu staršiemu, aby Vám niekedy nevyčítalo, že ste mysleli viac na nenarodené bábo ako naň.
Vaša Adriana