Prečítala som si článok aj komentáre a moje pocity sú tiež velmi zmiešané. Nechcela som k tomu reagovat, ale nemožem si pomocť. Ja sama som matkou takže si viem predstaviť čo musela Dany prežívat, keď zvolila smrť svojho dieťaťa. A práve od chvíle keď som otehotnela, som presvedčená že ja by som svoje dieťa nikdy nenechala zabiť. Nech by bolo akékoľvek. Už to tu pani písala že má manžela s touto vadou, z jej komentára som nevycítila žeby sa mu nechcelo žiť. Vám to príde fakt normálne nechat ZABIŤ (áno zabiť! ako ináč to chcete nazvať? prečo to nazývate "správnou vecou", "ukončením tehotenstva" a pod.) svoje dieťa len preto že nemám istotu, že nebude ťažko postihnuté? Dany to tak napísala: "Je ale otázka,jestli by i mé dítě bylo jen tak lechce postižené,že by to nikdo nepoznal a neměl by jiné vážnější problémy než jen,že by byl neplodný.Je to risk,který mě nutil rozhodnout se tak,jak jsem rozhodla....."
Nemám právo ju odsudzovať, to nemá nikto. Snáď len jej nenarodené dieťa...... Je mi len smutno z toho, že podľa vačšiny majú právo na život len dokonalí, zdraví jedinci bez chyby. A je úplne normálne že keď je len podozrenie na nejaké postihnutie, tak to radšej "ukončíme", pre jeho dobro.