Aj ja patrím k maminám, ktoré chcú pre svoje dieťa meno, aké nebude mať každý druhý vrstovník. Zároveň však netúžim po žiadnej extravagancii, ktorá by môjmu potomkovi mohla skôr byť na obtiaž. Bohužiaľ, vždy, keď sa zamilujem do nejakého menej obvyklého mena, môžem si byť istá, že ho odrazu z ničoho nič začne dávať i moje okolie. Zatiaľ sa mi to stalo vždy. Ako 17-ročná som čítala knihu Ericha Segala Príbeh našej lásky a mimoriadne sa mi zapáčilo meno Oliver (Oliver Barret, dámy, spomínate?). Keď som však išla o niekoľko rokov rodiť, Oliverov už v mojom okolí behalo niekoľko. Výber mena pre syna (8 rokov) som napokon nechala na manžela, a máme Adriána. Podobne to bolo aj s dievčenskými menami - po prečítaní knihy Dom duchov sa mi veľmi páčilo meno Klára (Clara - jasná, svetlá), čo je v ČR, myslím, dosť užívané. U nás nebolo, no Klárok akosi začína pribúdať. A tak by som mohla menovať ďalej - Ema, Aneta... Uvažujem o druhom dieťati, a len tak nezáväzne sme sa s mužom nedávno bavili o menách - vedela by som si predstaviť Viktora i Viliama. A ejha, otvorila som noviny, a v rubrike Novonarodení čítam: Klára Muchová, Viktor Chovanec, Ema Bolebruchová... No neporazilo by vás?