Jazu, ja ti skutočne držím palce, aby si sa trošku prebrala a začala sa trošku zaujímať aj o seba a pracovať na sebe, ja chápem, že chceš byť pre manžela oporou a nerobiť mu zbytočné starosti, len dúfam, že sa to raz neobráti proti tebe a že mu raz nepovieš: "vychovala som ti tri deti, obetovala som rodine všetko a ty ma teraz: opúšťaš, opovrhuješ mnou, nevenuješ sa mi, zanedbávaš ma, a pod. (dosaď si tam čo chceš)...
ale poviem ti jedno - ten môj je totiž hrozne rád, že som doma, sedím na zadku a starám sa o Peťka a vôbec ho nenadchlo, že od 1.6. nastupujem do práce aj keď vie, že proste tá robota za to stojí (hlavne ten pracovný čas s ohľadom na malého) a nehovoriac o tom, že finančne sme už úúúplne mimo, takže robotu potrebujeme ako soľ... totiž u nás bol veľký problém aj to, keď som chcela začať chodiť 2 x do týždňa cvičiť, častokrát chodil domov o 20:00 h, o 21:00 a podobne... ale keď som si to presadila, už nie je preňho problém v pondelok a vo štvrtok prísť domov pred 19:00 h, aby som mohla ísť cvičiť...
no a hlavne viem, že si uvedomuje, že sa budeme musieť podeliť o všetko, čo domácnosť obnáša - od Peťka, cez upratovanie, umývanie riadov, pranie, žehlenie, varenie, umývanie dlážky a nákupy a podobne... doteraz to všetko ako hovoril bola "moja povinnosť, lebo ja som doma", teraz začnú kruté časy aj preňho a to že príde domov a vyloží nohy pred TV - žiaľ môže zabudnúť...