Ahoj, ja som mala ten istý problém, mala som pocit, že to čo hovoria ostatní je zaujímavejšie, ako to čo poviem ja, tak som bola skoro stále ticho, aj keĎ moja povaha taká nie je. Bála som sa, už pri pomyslení, že idem niečo povedať. Začalo to hlavne na strednej škole - boli sme výberová trieda - hlásilo sa nás 140 zobrali iba 35. Mala som pocit, že sú všetci odo mňa múdrejší a zaujímavejší. Počas celej strednej som bola ako zaseknutá. Keď som mala 16 našla som si priateľa. Bol vtipný, zábavný, vážil si ma a pri ňom som si postupne uvedomovala, že to nie je so mnou také zlé. /mimochodom zmaturovala som na samé jednotky - takže blbá asi nie som/. Moje obavy sa postupne strácali a prišla som na to, že síce nie som najlepší rečník, ale mám veľa priateľov, ktorí za mnou chodia nie po dlhosiahle prázdne rečí, ale na konkrétne rady. A keď sa niečo doma udeje a spomeniem to v práci, vačšinou sa všetci na mojich krátkych príhodách zasmejú. Život je krásny.....