Veľmi sa mi páčila odpoveď Evy na Sosanov príspevok. Myslím, že každý si musí vzťah k Bohu a viere vytvoriť sám, i keď je vychovaný vo veriacej rodine, čo je aj môj prípad. Aj ja som sa zamýšľala nad podobnými otázkami, o ktorých píše Sosan (panna - a matka?, vzkriesenie tela?). Tieto otázky sa mi však zdajú len technickými detailami, ktoré pre podstatu viery nie sú dôležité. (Mimochodom, nikto netvrdí, že vzkriesené telo má rovnakú podobu ako v okamihu smrti - našťastie :-) Dôležitý je princíp, ktorý pekne zhrnula Eva: láska, nádej, desatoro a viera v Božiu všemohúcnosť. Akonáhle uverím, že Boh je a má plán, ktorému ja nemusím rozumieť, tak sa stáva všetko jasnejšie a mnohé otázky ma prestávajú trápiť (kde bol Boh, keď milióny ľudí umierali v koncentračných táboroch a lágroch?) Samozrejme, stále sú otázky, na ktoré nepoznám odpoveď (keď Boh vie, čo sa stane, mám vôbec možnosť voľby, existuje slobodná vôľa?) Tiež si myslím, že nie sú dôležité konkrétne prejavy viery (či a k akej cirkvi sa hlásiš). Pre mňa je prirodzené ísť v nedeľu do kostola, tá hodinka je rozhodne užitočne strávený čas, aj keď nie vždy som sústredná na to, čo sa tam deje, skľudním sa, premietam o živote, nedeľa je proste iný deň, kedy vypínam a to mi dodáva silu do ďalšieho pracovného týždňa. Nedávno som čítala peknú knižku o hľadaní Boha a o náboženskej tolerancii, volá sa Ptačí zpěv, napísal Anthony deMello, veľmi odporúčam. Prajem všetkým príjemný zvyšok leta!