Autorovým zámerom iste bolo trochu odľahčene naznačiť rodičom pubertálnych potomkov, že podobné príznaky nie sú chorobné, a že z takéhoto mládenca stále ešte môže vyrásť rozumný dospelý.
Ja mám dcéru, narodenú v roku 1990, ako prvú, v znamení Škorpióna. Dosť veľa okolností na to, aby mala pubertu ako vyšitú. A že ju aj má - vždy musí mať posledné slovo, trieska dverami, uráža sa, odúva a nevynechá ani jednu príležitosť, aby mi odpapuľovala. Ale hovorím si - stále je to lepšie, ako keby nosila zelené vlasy, vláčila sa s pochybnou partiou a schovávala cigarety. Kým nosí primerané známky, školu neriešim ani sa na ňu nevypytujem, pripadala by som si ako jej dozorca. Stačí mi, že sa učí, športuje a má rozumné kamarátky. Keď má problém, príde za mnou sama, občas keď jej niečo vysvetľujem, alebo pomáham zorientovať sa v informáciách, cvične skontrolujem zošity. Viem, že väčšinu puberťákov škola vrcholne nebaví (je to jej chyba) a pripomínať si ju ešte aj vo voľnom čase a doma? Nikdy!
Radšej sa rozprávame o vzťahoch, o veciach mimo školy, celkovo o živote.
Dúfam, že nám to vydrží.
Všetkým podobne postihnutým rodičom posielam veľa trpezlivosti a schopnosti zakusnúť si do jazyka.
Čím budeme tolerantnejší, tým hladšie a bezbolestnejšie to skončí. Držím vám aj sebe palce.