Dovolím si nesúhlasiť. Ja sama som odišla z domu, keď som šla na výšku (jeden víkend v mesiaci už za spoločné žitie nepovažujem) a po výške som už bývala zvlášť. Nedokázala som si predstaviť, že by som ešte niekedy bývala pod jednou strechou s niekým so staršej generácie. Po rokoch som sa zoznámila s manželom, a keď sme čakali prvé dieťa, nejak nám došlo, že tchýne je sama (teda cez víkendy so švagrom, čo tam je v mamahoteli ) v pomerne velkom baráku, a hoci som dovtedy vykrikovala, že ja teda rozhodne nikdy s tchýní bývať nebudem, rozhodli sme sa to skúsiť. Šlo to ztuha, ale asi po roku nezhod som musela uznať, že to je pre nás dobré riešenie. Museli sme ale všetci dosť tvrdo pracovať, a to nielen na doslednom oddelení našich bytov , ale hlavne na vzťahoch, a teraz možem úprimne povedať, že sa mi odtiaľto ani nechce. (ale časom budeme potrebovať niečo vačšie...)

Takže, manžel síce býva s matkou v jednom dome, mamahotel to ale rozhodne nie je, obaja sme sa najprv naučili žiť samostatne, a až potom sme sa "vrátili" do rodičkovského domu, kde teraz oceníme, že deti majú milovanú babičku stále "poruke" a najma v lete s ňou strávia na záhrade veľa času.