Re: Jdeme k "dokimu"...aneb jazykové paskvily

Určite ste si všimli jeden zaujímavý jazykový fenomén: vyjadrovanie (dnešných) matiek. Nejde vlastne len o matky, možno ide v istej miere aj o otcov, a určite ide aj o ženy len sa snažiace o materstvo.
Nepochybne ste si všimli, že títo ľudia sa často vyjadrujú úplne inak ako ostatní občania – majú čosi ako svoj tajný jazyk, ako kriminálnici vo Francúzsku alebo IT-čkári.
Ak ste o tomto fenoméne nevedeli, poprípade vedeli a často sa nad ním pousmievate, čítajte pokojne ďalej. Ak tak sami rozprávate, tak ďalej určite nečítajte a zároveň prijmite moje ospravedlnenie. A sústrasť.
K veci: tak napríklad som sa nedávno dozvedela, že tehotná žena sa v tomto „materskom“ jazyku povie „tehuľka“. Dobre čítate. Už táto zdrobnenina naznačuje, že ide o stvorenie milé a zraniteľné. Možno (len možno) je to aj pekné slovo, ale sama by som tak označovaná byť nechcela, cítila by som sa akosi nepatrične, asi ako tehotná tínedžerka, ktorá ešte býva doma s mamičkou a ocinkom.
Ďalšie slovo, ktoré tiež patrí do rovnakého slovníka, je „snažilka“. To je žena, ktorá sa ešte len snaží stať sa „tehuľkou“. Neviem, kde na to ľudia chodia, ale tomuto slovu by som rada dala ocenenie za jazykového netvora roku 2012. Mám rada, keď sa vymýšľajú nové slová, no ale niektoré musia potom vedieť aj zniesť kritiku. A „snažilka“ znie, akože sa niekomu prisnila akási žilka.
Keď som sa o týchto slovách bavila s jednou známou (tiež matkou), tak ma informovala, vraj to ešte nie je nič, vraj sa týmto novým jazykom dajú stvoriť celé vety, napríklad: „Ja som teraz snažilka, ale chodím k dokimu, aby som bola tehuľkou.“ „Doki“ je inak doktor gynekológ, vyštudovaný lekár… Lekárka je potom asi „dokina“ alebo skôr „dokinka“, neviem, do odovzdania tohto blogu sa mi to nepodarilo vypátrať.
Ďalšou zaujímavosťou tohto jazyka je sústavné vyjadrovanie sa v prvej osobe množného čísla, akési kráľovské „my“. Napríklad volám so svojou kamarátkou (matkou) a ona mi oznamuje: „My teraz spíme.“ Chápem, že ona nespí, veď so mnou hovorí, no ale uznajte! „My sa hráme na piesočku, my teraz papkáme, my sa kojíme…“ Má to niekde konca?! A inak, ten posledný výrok je aj fyzicky nemožný a ani si to nechcem predstavovať.
Ach nie, ja chápem a sama cítim, že to spojenie s dieťatkom, hlavne malinkým, je niečo tak zjednocujúce, že človeka to samé núti do takýchto logických krkolomností, ktoré z emocionálneho hľadiska sú možno aj celkom pravdivé. No ale nech si hovorí, kto chce, ako chce, niekde predsa len musí existovať istá hranica, ak nie hranica u osoby hovoriacej týmto jazykom, tak aspoň u tej, ktorá ju počúva. Napríklad ako keď mi minule jedna matka ustarostene oznámila: „Vieš, my z nutrilonku grckáme.“ Alebo jedna ďalšia: „Už tri mesiace máme prdíky.“ Prečo si ja mám predstavovať, ako akási druhá žena, s titulom pred menom aj za ním, zvracia z umelého mlieka? Inak, medzi nami, asi nečudo. Umelé mlieko pravdepodobne nie je určené pre dospelé titulované ženy. Keď som túto nutrilonkovú vetu konzultovala s jednou (bezdetnou) kamarátkou, povedala mi, že ona grcá, keď je ožratá. Nuž, každý má svoje návyky a svoj slovník.
Inak, zaujímavé, že v krajinách, v ktorých som žila (Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Rakúsko) sa ľudia takto nevyjadrujú, ani im jazyk nedovoľuje ho takto všelijako skrúcať a zdrobňovať. Preto sa napríklad francúzsky muž jednej mojej kamarátky priznal, že dlho vyzýval svojich slovenských obchodných partnerov na obed vo viere dobrej slovenčiny slovami: „Ideme papať?“ Chudák, vo francúzštine aj celkom malé deti len „mangent“ – jedia, presne ako ich rodičia, tak netušil, že na Slovensku jeho malé deti papajú ale obchodní partneri už jedia. Prípadne žerú.
To je mi už sympatickejšie, keď sa ľudia o deťoch vyjadrujú spôsobom, akým boli vždy zvyknutí a neprispôsobujú sa novému slovníku. Spomínam na jedného otecka, ktorý s úprimným zúfalstvom zalomil rukami nad svojou pár týždňovou dcérou: „Ona keď si us.rie, tak sa vždy aj dos.rie.“ Alebo ako mi jedna známa, tiež mimochodom autorka Evitapressu, blahoželala k otehotneniu: „Skvelá správa, deti sú po p..i!“
A prečo je mi to sympatickejšie? Ani neviem. Sama by som sa tak v živote nevyjadrila, takže je to trochu záhada. Alebo je to možno preto, lebo sama mám doma mamu, ktorá sa rada vyjadruje v zdrobneninách – a to nie je Francúzska ani nemá doma malé dieťa. Má deti vyše tridsaťročné, ktoré doma už dávno nebývajú, ale nikdy sa ich nezabudne spýtať: „Deti, už ste papali? A ako ste sa vyspinkali?“
A raz… raz, nie tak dávno, pred pár mesiacmi… mi jednu svoju priateľku predstavila láskyplným príkazom: „Hanka, pamätáš si tetu Brigitu? Pozdrav sa!“
V tom momente som mala neodolateľnú chuť odvrknúť: „Mamá, nee-rob!“
Skrátka, takýto jazyk potom aj tie deti núti byť viac deťmi než naozaj sú.
Odstrašujúci príklad.