Máte s partnerem stejný přístup k nemocnému dítěti?

ahojky
síce už je takmer polnoc, musím trochu pustiť ventil, lebo som dosť smutná..
Syn dnes spadol z trampolíny, a zlomil si ruku

Primárne ho samozrejme veľmi ľutujem, ale v závese ľútosti nad dieťaťom hromžím nad tou smolou (či skor blbosťou rodičov, ktorí nezazipsovali otvor na trampolíne), keď sme mali v sobotu odcestovať na dovču

Keďže som to hodila do Genderu, postavím otázku takto:
- Je nejaký rozdiel (medzi Vami a Vaším partnerom) v tom, ako prežívate choroby a úrazy Vašich detí?

U nás ja jednoznačne vychádzam ako tá:
- menej ľutostivá a ĽUTUJÚCA,
- menej sa starajúca,
- a s menším dopadom na celkovú osobnú (ne)pohodu


ad1 - pri "normálnej" fyzickej ujme nedokážem dieťa tíšiť a hladiť celé minúty. Urobím to síce zo srdca, no asi krátko - keď vidím, ako intenzívne a dlhodobo dokáže čičíkať manžel (alebo svokor /tchán/).

ad2 - pri chripkách a pod. je manžel ten, ktorý mi neustále pripomína: "Odsála si "XY"?" "Změřila jsi mu teplotu?" "Dala jsi mu léky?" atd atd. Ja samozrejme viem, čo mám robiť, no on sa o naše deti tak bojí, že má potrebu sa "x-krát" uisťovať, že sa ich stav nezhoršuje.

ad3 - hoci ma boliestky mojich synov tiež bolia, na celkové fungovanie mojej maličkosti to vplyv nemá. Mám rovnaký apetít čo sa jedla i poniektorých "zážitkov" týka. Moj muž to má ale úplne inak. Čím vačšie trápenie (čiže - čím viac sú deti nemocné), tým menej on je (jí). Sex - v žiadnom prípade, a moje prípadné zvádzanie odbije svojím: "Nemám na to náladu, musím myslet na děti.."

A to je manžel chlap ako hora, a celkove posobí dosť tvrdo. Nie je na ňom štipka zženštilosti. Je to ale milujúci tatík

Pýtala som sa švagrinej, ako je to u nich, a vravela mi, že veľmi podobne. A tak neviem, či je to tým, že taťkovia - bratia - sú proste rovnakí (a my sme potvory), alebo je to rozdielnosťou pohlavia?
Ako to máte Vy?
Som naozaj taká tvrdá, necitlivá, alebo som len "prostě ženská"?