Ja na svojich starých rodičov, a to hlavne z mamkinej strany.
Babka bola nesmierne láskavá a obetavá žena
. Možno až príliš..
A varila tie najlepšie rezance s kyslou kapustou na svete
Občas ma brávala so sebou do práce, vybavujem si jej miestnosť (taká lepšia šatňa) v nej pustený ohrievač, voňu kávy, na stole sladkosti... Babka upratovala v detských kúpeľoch a ja som s ňou chodila po izbách a obdivovala som hračky aké tam mali deti.. Pekné zápisníky, barbíny, rozne "čačky-mačky"...
Dedko mi chýba strašne
. Umrel minulý rok... Jeho posledné slová pred naším odchodom do ČR, boli: "Martinka, povedzme si DO VIDENIA, nie Zbohom..."
Pár dní na to zomrel..
Syn ma nedávno dojal otázkou: "Mamí, máš na dedka číslo? Bych se ho zeptal, jak vypadá Ježíšek..."
alebo
"... kde teď asi lítá dedkovo dušička? Je s námi, nebo někde v Americe..?"
Spomínam i na svoju prababku, ktorá posledné roky života trávila pripútaná na posteli, čo nebolo veselé ani pre ňu, ani pre nás...
Ako deti sme u nej trávievali veľkú časť prázdnin. Milovali sme to
(hoci som v noci niekedy utekala zo zúfalstva spať do kuchyne, lebo som nemohla vydržať jej chrápanie
). Stále vyvárala, zavárala, a keby mohla, tak by do všetkého pridávala (no, možno aj pridávala) sadlo, podľa možnosti veľa
Myslím aj na svojich druhých starých rodičov
, i keď sú to trochu menej intenzívne spomienky.
Mocť tak s nimi všetkými byť ešte aspoň jeden deň.... alebo aspoň hodinku...